Už je to dávno

Boli to krásne roky, mesiace, týždne, dni plné radosti, šťastia, pokoja, no najdôležitejšie slovo bolo POHODA. Všetko bolo fajn, nič nebolo potrebné riešiť, nikdy sme sa nehádali, vždy sme sa mali o čom porozprávať. Ale v čase, keď sa to stalo z mojich očí tiekli prúdy sĺz a ja doteraz nechápem prečo práve „on“, tak náhle, bez rozlúčky a bez slova odišiel.Ja a on – boli sme spolu naozaj dlho (roky pre istotu radšej nepíšem), a prežili sme krásne chvíle a zážitky. Naposledy sme boli spolu (pred šiestimi rokmi, kedy sa to všetko stalo) na študentskom plese a potom... už sa viac neozval. Dva dni po plese si zbalil „švestky“ a odišiel. Bez vysvetlenia, bez rozlúčky... a tak náhle. Bol to pre mňa riadny šok, neverila som tomu do poslednej chvíle. Až dovtedy, keď som zakotvila v zeleno – bielej miestnosti, zvanej operačka (s nenormálne veľkými svetlami) a s dvoma vecami v rukách. V ľavej fľaša infúzie a v pravej záznam o mojom zdravotnom stave. Boli to vlastne posledné chvíle (minúty) strávené práve s „NÍM“. Jeho ctené meno je „APPENDIX“, po slovensky - ľudovo „slepé črevo“. Teda bol, teraz už nie je. Všetko je číra pravda. Len ten „ON“ nebol človek, ale práve také malé, zradné črievko. Chvíľu to bolelo (tá strata a tak), no teraz je to už fajn. Nechýba mi takmer vôbec, len cítim prázdno v žalúdku a veľa jem, aj keď to nevidieť. Nerozhodla som o tom, čo sa stane, ale práve on. :)Článok nemá žiadnu pointu, iba menšie pobavenie a uvoľnenie sa zo stresu či „busy time“ v práci, v škole, či doma. Stalo sa to v apríli 2002. Už je to naozaj dávno....